Slovensko-čínske priesečníky v rodine sinologičky Eleny Hidvéghyovej Yung
Elena Hidvéghyová Yung je známa slovenská poetka, spisovateľka, sinologička a súdna prekladateľka z čínštiny, ktorú vyštudovala na Univerzite Komenského. Na ďalšom vzdelávacom pobyte v Číne spoznala svojho manžela, ktorý študoval mikrobiológiu a neskôr zakotvil na päť rokov v Rusku. Dnes žijú obaja v Bratislave a vychovávajú tri deti. Hosťka pri mikrofóne prezradí viac o zmiešanom manželstve, ktoré je aj z hľadiska zdieľanej náboženskej viery raritou – nielen na Slovensku.
Ako 21-ročná odišla do Pekingu, kde žila na internáte medzi študentmi z celého sveta a tento pobyt, ako hovorí, bol kľúčový pre jej ďalší život. Elena Hidvéghyová Yung prezrádza:
„V tom čínskom prostredí ja som sa lepšie a hlbšie stretla sama so sebou. Mám obrovské množstvo denníkov a ja si to reflektujem, mapujem si všetko, čo sa dialo, myslím si, že keby to nebola bývala Čína, bola by to bývala iná krajina. Ja mám asi v sebe hlboko takúto túžbu po takej multikultúrnosti. Moji rodičia žili v zahraničí a mali priateľov cudzincov.“
To podstatné v Číne objavila po dvoch rokoch pobytu:
„Musím povedať, že tá Čína bola v niečom oveľa menej exotická, ako som čakala, cítila som sa tam príjemne, tam som prežila až takú obrodnú situáciu. V takom prostredí som si uvedomila ešte viac, že to moje náboženstvo a to, v čom som bola vychovaná, aké je vzácne a vlastne, že to veľmi potrebujem – tú blízkosť Boha. Ja som bola veľmi taká skeptická a v niečom možno až rebelantská. Potrebovala som si vyskúšať aj to, že celé týždne som nechodievala do kostola, len som sa sama modlievala. No ale po návrate na Slovensko som to potom objavila ako niečo vzácne a niečo, čoho sa nechcem vzdať.“
Ako vníma vzťah Slovákov či Čechov k Číne?
„Keď sa povie ‚čínske handry alebo čínske topánky‘, tak to má určite ten hanlivý rozmer, na druhej strane veľmi veľa ľudí si nesmierne váži čínsku medicínu, čínsku kultúru. Čína sama osebe je veľmi rozporuplná krajina a ďalšia vec: sa sem (k nám) nehrnú, ani sa sem nebudú hrnúť nejakí čínski intelektuáli, pretože tí sa samozrejme snažia odísť do anglicky hovoriacich krajín.“
Netají, že manžela spoznala v Číne.
„Môj muž, ako milióny jeho rovesníkov, vyrastal bez akéhokoľvek náboženského presvedčenia, to bola tá maoistická Čína. Odišiel do Ruska učiť čínštinu. Tam vlastne ho ‚vzali do parády‘ tí americkí protestantskí misionári a manžel bol fascinovaný: to bola manželská dvojica, ktorá mala deti a ich dom bol stále otvorený.“
Manžel pani Eleny ju pred dvoma rokmi prekvapil, keď na Veľkú noc prijal krst.
„Sme sa ráno s deťmi modlili a on prišiel a povedal nám, že sa chce stať katolíkom. Ja som sa zato modlila, ale nikdy som naňho nejako ‚netlačila‘. Pre mňa je dôležité (v manželstve), aby tí dvaja ľudia mali spoločné hodnoty. A to teda u mňa s mojím manželom funguje. Máme obrovský spoločný priesečník: sú to deti, je to tá katolícka viera, je to Čína. Ja si neviem predstaviť žiť s iným človekom.“
Za najväčší dar považuje svoju rodinu.
„Každý večer aj deti učím, aby sa modlili a ďakovali Bohu zato, aké môžu prežívať vzťahy. Tá láska, to prijatie a porozumenie, viete, deti majú takisto veľmi radi umenie. To som veľmi vďačná, lebo mám priateľky, ktoré majú deti, ktoré sú veľmi iné, ako sú tí ich rodičia. Nerozumejú si, vzniká veľa konfliktov niekedy a smútku.“
Dodáva slovenská sinologička Elena Hidvéghyová Yung.
