Nevidiaci rozhlasový redaktor Michal Herceg a jeho inšpiratívny pohľad na prekážky

Tvrdí, že aj keď sa nepovažuje za veriaceho, najviac priateľov má práve medzi kresťanmi a obdivuje tých, ktorí to s Bohom myslia vážne. Optimistický pohľad na život, zmysel pre humor a kultivovanosť v prejave z neho robia skvelého partnera na rozhovor.

Rehoľná sestra, publicistka Marcela Bagínová o ňom na svojom internetovom blogu napísala: „Pri našom rozhovore som si uvedomovala, že vidí viac ako ja, lebo na svet stále pozerá s láskou. Premýšľa a nejde mu o prestíž alebo slávu. Vždy v ťažkostiach objaví kúsok dobra.“ Michal Herceg to potvrdil už v úvode nášho rozhovoru:

„Rozhlas som vždy počúval, nemyslel som si, že raz ja budem tvoriť jeho program, to naozaj nie. Predo mnou vyštudovala žurnalistiku ešte jedna kamarátka, Želmíra Zemčáková, ktorá aj pracuje v redakcii časopisov pre nevidiacich v Levoči, ona tú cestičku tak prešľapávala, a už v mojom čase, keďže sa vynorila aj počítačová technika, aj to štúdium už bolo ľahšie.“

Zleva moderátoři Michal Herceg, Martin Jurčo a mistr zvuku Stanislav Polák|foto: RTVS

Za šťastie považuje fakt, že pracuje v publicistickej redakcii:

„V prvom období som si tie témy vyberal – také, ku ktorým som mal vzťah a teraz to ide všetko ‚do radu‘. Ja stále hovorím, že aj v byte treba aj poumývať podlahu, aj povysávať, a potom už si môžeme nejaký ten jemný porcelán tak ‚oprašovať‘ a pohladkávať, čiže ja tu mám napríklad od tipov na víkend, príspevky o dychovkách na západnom Slovensku, regionálne recepty, máme taký ‚seriálik‘ o floskulách, inšpirovaný českým publicistom, teatrológom Vladimírom Justom – je to také pestré ako sám život.“

Hovorí, že s pomocou ľudí na ulici má dobré skúsenosti, no z ciest po Európe si odniesol aj toto poznanie:

„Rozprávali sme sa o tom aj s jedným nevidiacim pánom z Nórska: u nás je to ešte stále možno aj na základe tých rôznych kresťanských princípov brané, že tá pomoc sa automaticky ponúka, ale v Nórsku sa môže človek akokoľvek zamotať, alebo blúdiť, tak jednoducho tí ľudia mu nechcú do toho zasahovať, čiže oni ho sami neoslovia. Ale zase keď ich poprosí, tak bez diskusie mu pomôžu. A ja napríklad vidím už aj rozdiel medzi Slovenskom a Českom. V Česku sú ľudia na nevidiacich akoby viac zvyknutí, poskytnú tú pomoc bezvýhradnejšie. Na Slovensku často počujem: Rád vám pomôžem, aspoň urobím dobrý skutok.“

A Michalov vzťah k viere? Pri mikrofóne o tom premýšľal nahlas:

„Ja keď tých kresťanov sledujem, oni si musia všeličo odriekať, oni zas hovoria, že to robia radi, no, je to komplikované (smiech). Niekedy my, ktorí nie sme v tej viere takí ukotvení, im to aj závidíme, že majú tú istotu života po živote a jasnejší cieľ ako my. My sa niekedy trošku len tak potácame a tá otázka, že kam to celé smeruje, sa nám vynára asi nástojčivejšie. A oni ju majú vyriešenú. Zase, keď idem na omšu na Slovensku, mne sa aj tie kázne páčia, len sa tam veľa toho opakuje. Ale zase, keď sa spieva, to si aj ja rád zaspievam. Aj s babkou – ona je samozrejme veľmi veriaca, tak si niekedy zanôtime z toho katolíckeho spevníka. Takže, ten môj život zas tak úplne bez Boha asi nie je, teraz zisťujem (úsmev).“