Vznik a zánik Slovenska
Iba dva dni pred slávnostným a oficálnym podpísaním euroústavy schválila slovenská vláda jej text, signatárov, ako aj ďalší postup súvisiaci s nadobudnutím jej právoplatnosti v Slovenskej republike.
Vzhľadom na to, že v texte euroústavy už nemohli byť schválené žiadne úpravy - keďže na jej obsahu sa už pred niekoľkými mesiacmi dohodli lídri 25. európskych krajín - rokovanie vlády bolo v tejto časti bezproblémové. Rovnako, keďže už dlhší čas je známe, že prezident republiky Gašparovič nechce ísť do Ríma podpísať euroústavu a k podpisu sľúbil zmocniť premiéra a ministra zahraničných vecí, rokovanie vlády bolo aj v tejto časti iba nutnou oficialitou. K sporu medzi členmi kabinetu prišlo až potom, keď vláda rokovala o spôsobe, akým má či bude Slovensko euroústavu prijímať. Dzurindova SDKÚ, Bugárova SMK a Ruskova ANO tvrdia, že na jej prijatie postačí ratifikácia predzidentom, ku ktorej predtým da súhlas tzv. ústavná väčšina poslancov v parlamente.
KDH tvrdí, že k schváleniu euroústavy na Slovensku je potrebné najskôr prijať ústavný zákon a následne ho potvrdiť v referende. Kvôli tomuto sporu sa preto traja ministri za KDH pri schvaľovaní euroústavy zdržali hlasovania.
Oficiálne tak vznikol na Slovensku ďalší právny spor. Týka sa výkladu článku 7 slovenskej Ústavy, ktorý vo svojich piatich odsekoch sa snaží vysporiadať shlavne s otázkou prijímania či schvaľovania a platnosti medzinárodných dokumentov. Podľa ministerstva zahraničných vecí je euroústava medzinárodnou zmluvou, ktorou Slovensko prenáša výkon časti svojich práv na Európsku úniu. Spadá teda pod článok 7 ods. 2 slovenskej Ústavy, čo znamená, že po oficiáonom podpísaní euroústavy by malo najmenej 90 poslancov slovenského parlament dať súhlas na ratifikaciu euroústavy prezidentom republiky a po ratifikácii by euroústava bola automaticky včlenená do právneho poriadku krajiny s tým, že by mala prednosť aj pred slovenskými zákonmi.
Podľa kresťanských demokratov však čl 7 oods. 2 slovenskej Ústavy nemožno v tomto prípade uplatniť, ale je potrebné postupovať podľa čl. 7 ods. 1 Ústavy. Ten znie, že v prípade vstupu Slovenska do štátneho zväzku s inými štátmi je nutné o tom rozhodnúť ústavným zákonom, ktorý sa následne potvrdí referendom. Ak by bol takýto zákon v referende odmietnutý, odmietnutá by, prirodzene, bola aj euroústava. Celý právny spor možno teda laicky zúžiť na to, či platnosť euroústavy má na Slovensku právo potvrdiť prezident alebo občania. Jeden z nich bude z eurohry vyšachovaný, ide o to, ktorý z nich to bude. Zatiaľ vyhráva prezident - nie preto, že je to správnejšie, ale preto, lebo je to pre politikov oveľa pohodlnejšie. Väčšina z nich síce pripúšťa, že referendum o euroústave by bolo správne, ale jedným dychom dodáva, že tiež mimoriadne politicky nevhodné. A to aj vzhľadom na výsledok nedávnych volieb do europarlamentu, ktorých sa zúčastnilo iba necelých 17 percent voličov, ale hlavne pre doterajší neúspech akéhokoľvek referenda na Slovensku s výnimkou referenda o vstupe do Európskej únie. Ktoré, mimochodom, bolo z ústavného hľadiska absolútne zbytočné a z hľadiska zákonného politikmi a médiami zmanipulované. A hoci si podľa výskumu verejnej mienky už takmer celá polovica občanov myslí, že referendum o euroústave by sa malo uskutočniť, najväčšie politické strany - vládne aj opozičné, či už SDKÚ alebo HZDS - ho spoločne odmietajú.Čo znamená, že uznesenie o vyhlásení referenda v parlamente je politicky nepriechodné.
Možné je, že po schválení uznesenia vlády o spôsobe prijímania euroústavy sa kresťanským demokratom podarí vyzbierač najmenej 30 podpisov poslancov k podaniu na Ústavný súd, ktorý by mal rozhodnúť, či schvaľovanie euroústavy má byť ratifikáciou, ako si to myslí vláda, alebo referendom, ako si to myslí skupina poslancov. To je však momentálne iba v rovine úvahy.
Podobne, ako je úvaha o tom, prečo by referendum malo byť aj vtedy, hoci by ho Ústava aj nepredpisovala. Okrem politického totiž neexistuje žiadny iný dôvod, aby sa hlasovanie ľudí o euroústave neuskutočnilo. Je dostatok času i peňazí a krajina ani Európa nie je v žiadnom ohrození, ospravedlňujúcim rýchly a rázny politický postup. Politici tvrdia, že euroústava je priveľmi komplikovaná, dlhá a ťažšie zrozumiteľná pre ľudí, takže by ani nevedeli posúdiť správnosť jej obsahu. Lenže pre koho, ak nie pre ľudí, má ústava byť a komu, ako nie im, slúžiť?
Skôr však možno očakávať akýsi dejinný paradox - totiž tak, ako samostatné, zvrchované a suverénne Slovensko vzniklo, teda bez vôle ľudí, bez referenda, rovnakým spôsobom aj zanikne. V takom prípade to však radostná správa rozhodne nebude.
