21. srpen Vlada Štefanoviče

Chtiac-nechtiac som pamätníkom tých udalostí a zároveň som vďačný osudu, že augustová invázia bola jedinou "ostrou" vojenskou operáciou, ktorú som napriek svojmu pamätníckemu veku zažil. Zhodou okolností v Prahe a keby nebol jej priebeh taký hrozivý a dvadsaťročné následky také ponižujúce, zostali by mi na tie dni skôr tragikomické než zarmucujúce spomienky.

Skončil som v tom roku v Bratislave univerzitné štúdium ekonómie, chystal som sa na odbornú stáž do vtedy ešte Zjednotenej arabskej republiky, do Káhiry. Všetko bolo samý jas, bol som ochotný uveriť, že celý svet je zvedavý na moju prítomnosť, len si bolo treba odkrútiť ešte rok v uniforme. A povolávací rozkaz znel priam neuveriteľne: Praha, Veliteľstvo pohraničnej stráže Smíchov, nástup 1. augusta. Sotva si viete predstaviť tú nedočkavosť a potom satisfakciu, keď všetko, čo sa odohrávala za múrmi smíchovských kasární, nemalo ani náznak mazáckej šikany či nováčikovského poníženia. Tobôž, keď vyšlo najavo, že ako pomocník finančného náčelníka budem mať šéfku - kapitánku, milú čiernovlasú dámu. Zišlo sa nás na tom vrcholovom útvare sedem absolventov, prísahu sme potvrdili podpisom hádam po troch-štyroch dňoch pobytu. To znamenalo, že som hádam všetky nasledujúce popoludnia mohol tráviť pred Detským domom v nekonečných debatách, v uniforme a tisíchlavom dave som pochodoval na poctu Titovi, ktorý sa v tých dňoch prišiel podučiť od pražských súdruhov, ako sa buduje socializmus s ľudskou tvárou. Bolo niečo pred polnocou, keď som si chodidlá otlačené od nových vojenských topánok hojil vodou z fontány pod Národným múzeom. Boli to úžasné dni, túlal som sa po Malej strane, po Petříne a iných kútoch s 10-tisícom korún vo vrecku. Vôbec mi nevadilo, že nie sú moje. To ma pani kapitánka, tak som ju oslovoval, poslala trikrát do týždňa vybrať do banky hotovosť na operatívne výdavky...

Osobitnú priazeň nám absolventom prejavoval kapitán Vich, drobný muž so zmyslom pre humor a šport, náčelník štábu útvaru. Aby nenarušil družnú atmosféru, nechal sa balamutiť absolventmi zvolenskej lesníckej fakulty, že v slovenských lesoch je ešte toľko zveri, že ju možno loviť lukom a šípom. Tento veselý muž náhlivo vošiel na svitaní 21. augusta do našej izby niekoľko chvíľ pred piatou hodinou.
"Vstávejte, hoši, jsou tady Rusáci!" prikazoval nám.

Dnes sa mi zdá, že sme ten rozkaz v prvej chvíli pokladali za jeden z jeho žartov, veď o všelijakých presunoch sa diskutovalo aj v preluke na Národní třídě, ale akoby ich nikto nebral vážne. Lenže v uliciach a nad prebúdzajúcou sa Prahou už hučali stovky tankových a leteckých motorov. Nebol to žiaden čierny humor.

Čo sa dialo v generálovej a iných veliteľských pracovniach, sme si nevedeli predstaviť. No major Kodým, statný veliteľ roty, do ktorej sme boli formálne zaradení, nás hromovým hlasom so samopalom v ruke ubezpečoval, že: "Zbraně jim nedáme!" a my mazáci i holuby sme vzrušene a odhodlane súhlasili s veliteľom.

Ešte včera spoľahlivá súčasť vojenského zoskupenia podľa litery varšavskej zmluvy sa z večera na ráno zmenila na zoskupenie vzbúrencov. Tí, čo celý svoj profesijný život dovtedy zasvätili boju proti imperialistickej ideológii a triednemu nepriateľovi, mrzli so svojimi čatami, rotami a psami pred šumavskými a inými drôtenými zátarasmi, hlásili na Veliteľstvo, že obrátili tie dve delá, ktoré mali v útvaroch, proti uchvatiteľom, hlásili tiež, že interventom rozhodne zabránili obsadiť hraničiarske objekty, nedali im ani kvapku vody, nepodali skyvu chleba, neponúkli cigaretou ...

Veliteľstvo i podporné roty na Smíchove boli v pohotovosti, platil zákaz opustiť kasárne, povrávalo sa, že generál Peprný, vtedy veliteľ pohraničného vojska, vyhodil z budovy sovietsku deputáciu, ktorá prišla na pomoc proti kontrarevolucionárom v radách dôstojníkov. Dôstojníci, ku ktorým sme v tých chvíľach patrili aj my absolventi, sa každý deň o 13. hodine schádzali, aby si vypočuli zvodku o vývoji situácie v útvaroch po celom Československu. Jedného dňa prišiel referovať aj Emil Zátopek, ktorý bol vtedy taký populárny, akoby vyhral ďalšie tri olympijské zlaté. Nevedel síce, čo sa deje "na čiare", ale vášnivo a vtipne, ako to vedel iba on, nám popisoval, čo sa deje v rozhnevanej Prahe.

Najžiadanejší bol však rozhlas. Z pracovní výstrojného, proviantného, finančného a iných náčelníkov znela cez otvorené dvere Slobodná Európa, ktorú striedalo odbojné spravodajstvo, upozornenia a výzvy pražského rádia. Bol to úžasný pocit počuť v priestoroch, kde ešte pred pár hodinami prebiehali lekcie PŠM - politického školenia mužstva o nerozbornej jednote socialistického tábora, zneli slová o sovietskom imperializme, o ruskej okupácii, o tom, že Brežnev sa zbláznil a tiež "Běž domů, Ivane!" Bolo to všetko však také spontánne, že nikoho tá premena neprekvapovala.

Naša odbojová aktivita spočívala v konzumovaní neobyčajne chutného a výdatného jedla v dôstojníckej jedálni. Kuchári sa prekonávali, aby nič nezostalo Rusákom, keby náhodou Veliteľstvo obsadili. Ďalej v nakúkaní cez plot, za ktorým sa odohrávali priam dojímavé prejavy solidarity. Ak náhodou popri ceste kráčal chodec, aj niekoľko áut zastavilo ponúkajúc sa, že ho odvezú. Večer bolo našou brannou povinnosťou striedať sa po dvoch hodinách na plochej streche funkcionalistickej budovy a sledovať, čo sa deje v okolí na dohľad. Osloboditelia vtedy spúšťali každý večer kuriózny ohňostroj. Oblohu nad Vltavou križovali svietiace strely, zrejme "slepé", v takej hustote, ako vo vojnovom filme. Aj som sa pre istotu krčil za múrikom. Táto zastrašujúca féria trvala možno pol hodiny a Praha bola vtedy smutným, pokoreným mestom, iba rádio v nás živilo nielen patetickú súdržnosť, ale aj nádej. Tá v nás žila ešte aj potom, keď sme hádam po týždni či dvoch uzreli nielen fresky El Grečko na fasáde múzea, ale aj tisíce vtipných, jedovatých i celkom milých a vtipných nápisov na pražských domoch a výkladoch...

Môj pražský príbeh nadobudol neočakávaný vývoj. Z ministerstva školstva prišiel telegram, že môžem nastúpiť na študijný pobyt v Káhire. Keď som to povedal nášmu veselému kapitánovi Vichovi, stručne mi odvetil: "Podej si žádost." Podal som si a v polovici novembra som sedel v lietadle nad Stredozemným morom. Vtedy som neveril, že po deviatich mesiacoch sa budem vracať do úplne inej krajiny.